V Anglicku stačí prekročiť prah akéhokoľvek obchodíku a už ku vám pribehne zriadenec s otázkou „How can I help you?“. Vo Francúzsku vojdete do supermarketu a každá predavačka vás víta od pokladne s úsmevom. V Kanade nastúpite do verejného dopravného prostriedku a šofér na vás pri nástupe prehovorí „Good morning, sir“. Vo Švajčiarsku prídete na mestský úrad alebo na dopravný inšpektorát a všetci sú neskutočne milí a snažia sa vám vyjsť v ústrety a pomôcť. A to neuvádzam skutočnosť, že som vo francúzsky hovoriacom kantóne, kde úradníci nevedia anglicky a ja neovládam ich reč.
Naopak, kde som to nezažil, boli krajiny ako Rumunsko alebo Azerbajdžan, ale to snáď ani nikto nečaká. Aj keď teraz ma napadá, že v Saudskej Arábii som sa stretával s ďaleko vyššou slušnosťou než na Slovensku.
Takže už druhý mesiac som na rodnej zemi a zažívam neskutočné príbehy. Spomínam si, ako som prišiel do Banskej Bystrice a unavený horúcim letom som si objednal prvé pivo po dlhých rokoch v krčmičke na mojej rodnej ulici. Slečna za barom bola proste úchvatná. Nedočapované pivo, z ktorého sa valila pena na pult a pokračovala na zem a moje tenisky, bol náš prvotný kontakt, ktorý bol ale vzápätí ukončený vyšteknutou vetou „deväťdesiat centov!“. Nechcel som si kaziť deň a tak som to nechal tak.
Na druhý deň som šiel do jedného z miestnych supermarketov. Pri pokladni stála sympatická, mladá predavačka, no už na pohľad so smutným výrazom v tvári. Šiel som zaplatiť k nej a keď som sa nesmelo spýtal slečny, či sa niečo stalo, gestom plným hnusu mi vysvetlila, že ona vždy takto vyzerá a pozdravom na odchod ma vyhnala od pokladne.
Takýchto situácií som zažil za posledné týždne naozaj veľa, ale jeden podnikateľský musím spomenúť. Odohralo sa to v Banskej Štiavnici. Vošiel som v centre mesta do dvora reštaurácie. Celkom príjemné prostredie, niekoľko ľudí sedelo za drevenými stolmi, hrala komerčná hudba, ale nikde žiadna obsluha, čo by vás privítala, usadila a postarala sa o vaše želania. Tak som vošiel priamo dnu, kde pri barovom pulte bol malý stolík a za ním sedela slečna čašníčka, pravdepodobne pán majiteľ a ešte asi priateľ podniku. Slušne som sa pozdravil a spýtal sa, či si môžem prelistovať menu. Dostal som do ruky nie veľmi čistú vec, ktorej stránky sa obtiažne listovali, keďže boli niečím zlepené, ale napriek tomu som sa postavil k pultu a snažil sa niečo na zjedenie nájsť.
Vtedy sa pán vedúci ku mne prihovoril a ani neviem prečo, začal sa mi sťažovať ako málo ľudí chodí k nemu, aká je na Slovensku bieda a vlastne som si už vypočul asi po tisíci krát všetky tie negativistické reči o tom, ako je všetko a všetci zlí.
No, nakoniec som si vybral miestnu špecialitu. Pri vracaní menu do rúk pána vedúceho som dostal prednášku, na ktorú asi nikdy nezabudnem. Skúsim citovať: „Keby ste bol slušný človek, tak si vonku sadnete, počkáte na obsluhu a u nej si objednáte.“ Priznám sa, po týchto slovách som stratil reč a asi po pätnástich sekundách mlčania zo mňa vypadlo „Prosím?!“ Po tých rokoch stravovania sa v stovkách reštaurácií v neviem akých možných kútoch sveta som si vypočul, že ja som neslušný a že ja sa neviem správať v ich podniku. Úžas zmiešaný s hnevom vo mne sformuloval len jednoduché vysvetlenie pánu vedúcemu, že slušnosť je, aby zákazníka pri vstupe niekto čakal a usadil ho a nie mu dával lekcie. Že nič podobné som nikde nevidel, ale že začínam rozumieť, prečo do jeho reštaurácie nechodia ľudia. Slušne som sa pozdravil a pred odchodom som už len dodal, že ma prešla chuť do jedla.
Snáď ešte jedna maličkosť z nočného stretnutia s priateľmi v Banskej Bystrici. Bar zatvárali o polnoci a asi dvadsať minút pred záverečnou som sebe a priateľom šiel objednať tri malé pivá. Neodolateľne milá slečna mi tykajúc odpovedala s výrazom zlej macochy, že zatvára a máme odísť. Zaskočilo ma to a tak som sa len spýtal, či to myslí vážne. S jej konštatovaním, že som hluchý podišla k nášmu stolu, vzala poháre s nedopitými pivami a vykázala nás z baru. Rozlúčil som sa s ňou s otázkou, či si váži svoju prácu a či si uvedomuje, že zákazník platí a teda ona má výplatu...
Verím, že keď sa slušnosť v tejto krajine stane každodennou záležitosťou a keď ľudia pochopia, že ústretovosť a úsmev predchádza a rieši problémy, tak sa bude nielen príjemnejšie žiť, ale aj úspešnejšie podnikať.
