Náš zákazník, náš služobník

Autor: Tomáš Gajdoš | 18.8.2013 o 7:10 | (upravené 18.8.2013 o 7:40) Karma článku: 20,59 | Prečítané:  13911x

Po jedenástich rokoch cestovania a života na zahraničných projektoch v rôznych krajinách sveta som sa rozhodol vrátiť na Slovensko a pokúsiť sa tu usadiť a žiť. Veď nakoniec, vek na to mám, myslím, že profesionálnu prax mám tiež pestrú... tak prečo to neskúsiť? Pripúšťal som, že to nebude jednoduché a bol som pripravený na kadejaké prekvapenia, ale nakoniec ma dostalo niečo, s čím som naozaj v minulosti nepočítal. Slušnosť! Určite každý pozná to známe „náš zákazník, náš pán“. Ja, ako projektový manažér, sa s touto skutočnosťou stretávam nie len v osobnom živote, ale denne aj v tom pracovnom. Veď snáď je nad slnko jasné, že ten, kto platí, určuje pravidlá. Teda... myslel som si to. Na Slovensku to funguje trošku inak.

V Anglicku stačí prekročiť prah akéhokoľvek obchodíku a už ku vám pribehne zriadenec s otázkou „How can I help you?“. Vo Francúzsku vojdete do supermarketu a každá predavačka vás víta od pokladne s úsmevom. V Kanade nastúpite do verejného dopravného prostriedku a šofér na vás pri nástupe prehovorí „Good morning, sir“. Vo Švajčiarsku prídete na mestský úrad alebo na dopravný inšpektorát a všetci sú neskutočne milí a snažia sa vám vyjsť v ústrety a pomôcť. A to neuvádzam skutočnosť, že som vo francúzsky hovoriacom kantóne, kde úradníci nevedia anglicky a ja neovládam ich reč.

Naopak, kde som to nezažil, boli krajiny ako Rumunsko alebo Azerbajdžan, ale to snáď ani nikto nečaká. Aj keď teraz ma napadá, že v Saudskej Arábii som sa stretával s ďaleko vyššou slušnosťou než na Slovensku.

 

Takže už druhý mesiac som na rodnej zemi a zažívam neskutočné príbehy. Spomínam si, ako som prišiel do Banskej Bystrice a unavený horúcim letom som si objednal prvé pivo po dlhých rokoch v krčmičke na mojej rodnej ulici. Slečna za barom bola proste úchvatná. Nedočapované pivo, z ktorého sa valila pena na pult a pokračovala na zem a moje tenisky, bol náš prvotný kontakt, ktorý bol ale vzápätí ukončený vyšteknutou vetou „deväťdesiat centov!“. Nechcel som si kaziť deň a tak som to nechal tak.

Na druhý deň som šiel do jedného z miestnych supermarketov. Pri pokladni stála sympatická, mladá predavačka, no už na pohľad so smutným výrazom v tvári. Šiel som zaplatiť k nej a keď som sa nesmelo spýtal slečny, či sa niečo stalo, gestom plným hnusu mi vysvetlila, že ona vždy takto vyzerá a pozdravom na odchod ma vyhnala od pokladne.

Takýchto situácií som zažil za posledné týždne naozaj veľa, ale jeden podnikateľský musím spomenúť. Odohralo sa to v Banskej Štiavnici. Vošiel som v centre mesta do dvora reštaurácie. Celkom príjemné prostredie, niekoľko ľudí sedelo za drevenými stolmi, hrala komerčná hudba, ale nikde žiadna obsluha, čo by vás privítala, usadila a postarala sa o vaše želania. Tak som vošiel priamo dnu, kde pri barovom pulte bol malý stolík a za ním sedela slečna čašníčka, pravdepodobne pán majiteľ a ešte asi priateľ podniku. Slušne som sa pozdravil a spýtal sa, či si môžem prelistovať menu. Dostal som do ruky nie veľmi čistú vec, ktorej stránky sa obtiažne listovali, keďže boli niečím zlepené, ale napriek tomu som sa postavil k pultu a snažil sa niečo na zjedenie nájsť.

Vtedy sa pán vedúci ku mne prihovoril a ani neviem prečo, začal sa mi sťažovať ako málo ľudí chodí k nemu, aká je na Slovensku bieda a vlastne som si už vypočul asi po tisíci krát všetky tie negativistické reči o tom, ako je všetko a všetci zlí.

No, nakoniec som si vybral miestnu špecialitu. Pri vracaní menu do rúk pána vedúceho som dostal prednášku, na ktorú asi nikdy nezabudnem. Skúsim citovať: „Keby ste bol slušný človek, tak si vonku sadnete, počkáte na obsluhu a u nej si objednáte.“ Priznám sa, po týchto slovách som stratil reč a asi po pätnástich sekundách mlčania zo mňa vypadlo „Prosím?!“ Po tých rokoch stravovania sa v stovkách reštaurácií v neviem akých možných kútoch sveta som si vypočul, že ja som neslušný a že ja sa neviem správať v ich podniku. Úžas zmiešaný s hnevom vo mne sformuloval len jednoduché vysvetlenie pánu vedúcemu, že slušnosť je, aby zákazníka pri vstupe niekto čakal a usadil ho a nie mu dával lekcie. Že nič podobné som nikde nevidel, ale že začínam rozumieť, prečo do jeho reštaurácie nechodia ľudia. Slušne som sa pozdravil a pred odchodom som už len dodal, že ma prešla chuť do jedla.

Snáď ešte jedna maličkosť z nočného stretnutia s priateľmi v Banskej Bystrici. Bar zatvárali o polnoci a asi dvadsať minút pred záverečnou som sebe a priateľom šiel objednať tri malé pivá. Neodolateľne milá slečna mi tykajúc odpovedala s výrazom zlej macochy, že zatvára a máme odísť. Zaskočilo ma to a tak som sa len spýtal, či to myslí vážne. S jej konštatovaním, že som hluchý podišla k nášmu stolu, vzala poháre s nedopitými pivami a vykázala nás z baru. Rozlúčil som sa s ňou s otázkou, či si váži svoju prácu a či si uvedomuje, že zákazník platí a teda ona má výplatu...

 

Verím, že keď sa slušnosť v tejto krajine stane každodennou záležitosťou a keď ľudia pochopia, že ústretovosť a úsmev predchádza a rieši problémy, tak sa bude nielen príjemnejšie žiť, ale aj úspešnejšie podnikať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?